facebook

Duchovia Białej Przemsze

Z týchto príbehov vám budú naskakovať zimomriavky! O čertovi, ktorý na mieste dnešnej Błędowskej púšte rozsypal vrece s pieskom, o zakliatych rytieroch, ktorí spia a zobúdzajú sa len raz do roka (prečítajte si, kedy!), alebo o bohatom hrade skrytom pod dnešnými zrúcaninami.

O mieste, kde pramení rieka Biała Przemsza, môžete počuť viacero legiend, rozprávok a povestí.   Prenášali sa z generácie na generáciu.

Ako šiel čert po púštny piesok

Púšť v strede Európy je natoľko prekvapujúcim fenoménom, že  pochopiteľne musí existovať legenda, ktorá objasňuje jej vznik! Podľa jedného z príbehov sa more piesku v okolí obce Klucze vysypalo z veľkého čertovho vreca. Jeden  čert ho doniesol z Baltského mora, aby zasypal hlučné bane, ktoré prekážali peklu. Táto legenda je uverejnená na stránke: www.polskasahara.pl. 

Nikto nevie, kde je peklo, ale je možné, že sa nejaké čertovské sídlo nachádzalo v okolí mesta Olkusz. Bolo to pred mnohými rokmi , keď v tomto kraji začali vznikať prvé zinkové a strieborné bane. Práve bane sa stali dôvodom pre poradu čertov, ktorá sa udiala niekde tam hlboko pod zemou. 

- Je to ľudská  opovážlivosť, že si nás dovoľujú vyrušovať – vykrikoval jeden z čertov, nervózne poťahajúc svojou briadkou.

- Nemôžeme si dať ani poobedného šlofíka. Stále nejaký buchot, , ťukot, rachot... Stále kopú, niečo hľadajú, ak ich nezastavíme, dostanú sa rovno do pekla!

- Božechráň! – vyhŕkol najmladší z čertov, ale, našťastie, sa toto jeho zbožné prianie stratilo vo všeobecnom  ruchu bez toho, aby si to niekto  všimol. Inak by sa mu to neprepieklo, skôr naopak.

- Treba ich odtadiaľto vyhnať a naučiť, že čo je pozemské, je pozemské, a čo je pekelné, je pekelné, – povedal objavne čert s tvárou mudrca a  opŕchnutým chvostom.

- Ale ako to urobiť? – uvažovali ustarostení čerti.

- Mám nápad – ozval sa najbystrejší z  nich.

- Treba jednoducho zasypať diery, ktoré títo opovážlivci vykopali, zničiť ich prácu a  budeme mať naveky pokoj.

- Zasypať! – pokrčili plecami čerti. – Ľahko povedať, ťažšie urobiť. Čert zmôže veľa, ale nie všetko. Ktorý z nás si na to trúfne?

- Ja! –vykríkol jeden z najmladších podriadených Lucifera . Starí skúsení čerti sa naňho súcitne pozreli.

- My si nad tým lámeme rohy -  hovorili ich pohľady – a ty vieš, ako to urobiť?

- Ja to urobím! – zopakoval mladý čert tvrdošijne  a začal vysvetľovať, ako to mieni spraviť.

- Ďaleko odtiaľto, – hovoril – pri mori ležia nevyčerpateľné zásoby piesku. Stačí tam zaletieť s obrovským vrecom, naplniť ho pieskom a týmto pieskom potom zasypať diery. Starí skúsení čerti neskrývali svoje uznanie.

- Tak leť, kamarát, k tomu moru, – odvetili – a vrece si zober obrovské, aby si na jedenkrát mohol zasypať hneď niekoľko dier.

- Hneď to  bude! – radoval sa čert a  s pekelne veľkým vrecom sa  pobral k moru.

Na prímorskú pláž dorazil o polnoci, keď ticho prerušovalo len špliechanie vĺn, a mesiac nesmelo osvecoval tmu. Čert začal napĺňať vrece sypkým pieskom. Keď bolo plné, prehodil si ho cez plece a odraziac sa čertovskou silou od zeme, odletel späť do Olkuszu. Nedostal sa však až do cieľa. . Možno v dôsledku neopatrnosti, možno kvôli pôsobeniu iných síl čert sa zachytil o kostolnú vežu v Olkusze a piesok sa  roztrúsil po okolitých poliach.

A  tak vznikla Błędowská púšť, ktorá je dodnes svedectvom o výprave čerta k  Pobaltiu. Z olkuských baní sa potom ešte dlhé roky ťažilo olovo a striebro,  a ani besné škrípanie čertovských zubov tomu nedokázalo zabrániť.

O skamenených rytieroch, ktorí sa prebúdzajú raz do roka

 Túto legendu si prečítajte počas prehliadky zreštaurovaného hradu v obci Rabsztyn. Pod jeho zrúcaninami sa vraj nachádza iný hrad, oveľa krajší... Miestna legenda hovorí, že pod zrúcaninami rabsztynského hradu, hlboko pod zemou je ukrytý iný, krásny hrad. V jednej z jeho hlavných komnát sa nachádzajú dve skamenené detí: chlapček a dievčatko. Chlapček má na prste diamantový prsteň a dievčatko má na krku perlový náhrdelník. V susedných miestnostiach spí celé vojsko zakliatych železných rytierov. Raz do roka sa zobúdzajú zo spánku. Deje sa to  počas Kvetnej nedele, keď z najbližšieho kostola vychádza sviatočná procesia. Vtedy sa prsteň na chlapcovej ruke jemne pootočí. Otvoria sa dvere hradných miestností, zakliati rytieri sa zobudia, znova začnú hovoriť a sadajú si ku stolom  plným vynikajúcich jedál. Hody trvajú do polnoci. Po Kvetnej nedeli všetko opäť skamenie. Takto sa to opakuje každý rok až kým sa prsteň skamenenému chlapcovi nezosunie z prstu. Keď sa to stane, rytieri budú vyslobodení zo zakliatia. Prebudení rytieri sa pod chlapcovým velením postavia do boja proti nepriateľom Poľska. Pomôžu im aj iné prebudené zakliate armády. Keď zvíťazia, každý z nich od dievčatka dostane jednu perlu na pamiatku oslobodenia vlasti. (zdroj: http://www.rabsztyn.ilkus.pl).               

O výkrikoch zlého pána, ktorému narástli jelenie parohy

V severozápadnej časti usadlosti Krzykawka (obec Bolesław), na mieste, ktoré domáci nazývajú Zamczyska (dosl. hradiská), sa nachádzajú zvyšky hradiska z 13./14. storočia. Podľa legendy tu pred mnohými rokmi vládol krutý pán, ktorý spolu so svojimi sluhami veľmi ubližoval okolitým obyvateľom. Častokrát z hradiska vychádzali ozbrojené skupiny , ktoré rabovali dedinčanov v okolí. Brali im peniaze, oblečenie, jedlo , nemali zľutovania pre nikoho. Veľa nárekov sa nieslo okolím, keď sluhovia zlého pána brali dedinčanom aj poslednú košeľu a poslednú hrsť obilia z komory. Nečestne zbohatnutý pán spolu so svojou družinou skoro každý deň radostne hodovali, a tak sa prejedali a plytvali svojím lupom. Stoly  sa prehýbali pod najvšakovakejšími  jedlami, šunky a  stehná zveriny, z ktorých bolo čo i len raz odhryznuté, leteli psom. Dokonca aj kone lúpežníckej družiny jedli namiesto sena a ovsa iba jačmeň a pšenicu. Z hradiska bolo počuť hudbu a  hlučný spev. Okradnutí poľnohospodári, včelári, pastieri a poľovníci bývajúci v okolí mohli iba s bezmocným hnevom zízať na vysvietené okná veže, ktorá stála uprostred hradiska a v ktorej lupiči najradšej hodovali. V jeden deň, keď sa zbojníci vracali z lúpeže a kone, ktoré sa pod ťarchou koristi ledva vliekli po pieskových a kamenistých cestách, stretli chudobného  pocestného, ktorého jediným majetkom bol suchý krajec chleba a poľná fľaša s vodou. Nemali s ním zľutovania, nepočúvali jeho úpenlivé prosby a obrali ho o všetko. Čo mohol robiť?                                

Pútnika čakala ešte dlhá cesta. Ľudia, ktorých stretal, boli rovnako chudobní ako on a tak išiel, nešťastník, až k samotnému hradisku, aby tam prosil o zľutovanie a jedlo . Keď ta došiel, hostina bola v plnom prúde . Víno a pivo tiekli prúdom, pod pečenou husacinou a kačacinou  sa prehýbali stoly, každú chvíľu k nim  pribúdali pečené diviaky a jelene. Tulákovi nikto ani len neotvoril bránu. Keď začal volať chabým hlasom, ledva ho začuli. Hodujúci zbojníci vyzreli von z okien a začali sa vysmievať chudobe a poníženiu pocestného . Smiali sa hlasno a najhlasnejšie z nich sa smial sám ukrutný pán. Rozkázal otvoriť pútnikovi bránu a vpustiť ho do dvora, ale to len preto, aby ho ešte viac mohol strápniť. Nemal predsa ani najmenšiu chuť pozývať ho k stolu. Pobožný pútnik tam smutne stál vystavený smiechu a  revu.  Všetok smiech naraz prehlušil jeden hrôzostrašný výkrik. Všetci stíchli a aby zistili, čo sa stalo, ešte viac sa vyklonili z okien veže. Kričal tam jeden zo zbojníkov, ktorému z ničoho nič na čele vyrástli obrovské jelenie parohy. Po chvíli celá zbojnícka družina pocítila ťarchu na hlavách a s prekvapením zbadali na čelách svojich kamarátov veľké jelenie parohy, ktoré im nedovoľovali vrátiť sa späť od okien. Aj samotný pán  zostal trčať s hlavou v okennom oblúku, jeho hlavu zdobili dve ploché lopaty losích parohov. Pútnik vidiac, že ani pán, ani jeho družina sa spomedzi okien nemôžu dostať, vošiel do veže, sadol si za stôl a začal schuti  jesť lahodné jedlá a piť najdrahšie vína. Hrôzostrašné náreky potrestaných zbojníkov sa niesli široko-ďaleko po okolí, až z bližších i  vzdialenejších dedín začali  prichádzať obyvatelia, s ktorými pán a jeho podriadení tak kruto zaobchádzal. Opatrne sa priblížili  k hradisku a vošli na nádvorie k samotnej veži a keď tam uvideli  tuláka, aj oni si posadali za stoly a začali jesť dávno zabudnuté lahôdky. Pozbierali, čo sa len dalo z nakradnutého majetku a odišli, ponechajúc zbojníkov uväznených v oknách. Ozvena výkrikov a nárekov zlého pána a jeho družiny sa ešte dlho niesla po okolí, a preto sa dedinky, v ktorých kedysi tieto výkriky boli počuť, dodnes volajú Krzykawa a Krzykawka. Hovorí sa, že aj losy, ktoré iba zriedkakedy  prejdú dolinou Białej Przemsze, prídu  vyľakané bedákaním zlého pána.

O pútnikovi zamrznutom medzi skalami

„Sila zamrznutých slov“ rozpráva príbeh pobožného pocestného , ktorý išiel z Krakova do Częstochovej a  zablúdil medzi skaly, z ktorých nebolo úniku. Kamkoľvek sa pohol, ktorýmkoľvek smerom išiel, všade medzi bukminarážal na vápencové, biele a strmé skalné steny. Bralá tvorili obrovský labyrint, husto porastený papraďou. Presedel tam celé leto aj jeseň až prišla tuhá zima, v ktorej aj vtáky padali zamrznuté k zemi . Uzimený pútnik čakal na istú smrť, keď zrazu  zbadal hranostaja, ktorý prešiel malinkou štrbinou pomedzi skaly. Zbadal to a potešil sa – možno mu toto zvieratko ukazuje cestu. Je tam cesta! – vykríkol sám pre seba s radosťou, ale jeho slová ihneď zamrzli a aj on sa z veľkého mrazu zmenil na kameň. Na rovnaké miesto prišli neskôr aj iní pútnici, celá skupina, a podobneako prvý pútnik, ani oni nevedeli nájsť cestu spomedzi vysokých skál. Už začali byť zúfalí, keď tu zrazu jarné slnko roztopilo zamrznuté slová prvého, skameneného pútnika. Druhý pocestný zbadal, že na zemi ležia slová, ktoré doteraz prikrýval ľad a sneh. Pristúpil bližšie a prečítal: Je tam cesta! A tak sa všetci vybrali za týmto nezvyčajným vodcom, našli priechod a dostali sa rovno do Częstochovej. A  tak zamrznuté slová zachránili mnoho životov.                   

O krčmárovej dcére, ktorá dala svoje srdce zbojníkovi

Medzi legendami nemôže tradične chýbať ani príbeh veľkej lásky... Medzi obcami Zadroż a Trzyciąż v smere do Glanowa sa nachádzajú kopce nazývané Karbania, ktoré krášlia biele skaly abohaté rastlinstvo. Kedysi, pred  mnohými rokmi, keď tadiaľto viedol kráľovský chodník, stál na Karbanii  hostinec , vktorom z času na čas prenocúvali pocestní putujúci z Krakova do Częstochovej alebo ešte ďalej na sever. Dôležité je, že  v hostinci sa často zastavovala kráľovská pošta a obchodníci. Neraz využili pohostinnosť hostinského Jána.

Ozdobou hostinca bola prekrásna a bystrá krčmárova dcéra – Dorota. Nevídaná krása dievčiny priťahovala mnohých statočných mládencov. Ona ale vynachádzavo odmietala svojich nápadníkov. Jej srdce už dlhší čas patrilo jednému zo zbojníkov, ktorí sa potulovali po okolitých lesoch. Dorotin vyvolený sa volal Głowacz (dosl. hlaváč), ktorý dievčinine city opätoval a  plánoval ich spoločnú budúcnosť. Preto Głowacz začal rozmýšľať, že už viac nechce byť zbojníkom. Mladý pár dlho držal svoj vzťah v tajnosti, až sa Dorota rozhodla povedať o všetkom otcovi. Doteraz vždy zhovievavý a bezhranične milujúci  otec neakceptoval dcérin vzťah a keď od jedináčky počul, že jej mužom sa nestane nikto iný iba „ on“, so žiaľom sa rozhodol zavrieť dcéru do kláštora v Imbramowiciach. V noci pred tým, ako mali Dorotu zavrieť do veže, prisnil sa jej zvláštny sen, v ktorom jej zosnulá matka požehnala vzťah dvojice a nakoniec povedala: „Utekajte do Krakova“. Dievčina nečakala, zbalila si nevyhnutné veci, zavolala Głowacza a spolu odišli z Karbanie.  Chôdza mladých unavila, a tak sa zastavili v krakovskej štvrti Kleparz, kde sa rozhodli začať svoj nový život. On sa ujal kováčstva a ona vzorne   plnila úlohu ženy a matky troch synov. 

Prezývka „Głowacz“ sa transformovala na priezvisko „Głowacki“. Hostinský, zronený dcériným zmiznutím strácal čoraz viac sily. Keď napokon zomrel, pohostinstvo schátralo, pamiatkou naň bola už iba drevená kaplnka, ktorá tam stála až do konca 19. storočia. Potomkov Doroty a Głowacza očarila krása naddłubnianského okolia vďaka príbehom rodičov a rozhodli sa tu usídliť a položili základ v Trzyciążi známemu priezvisku „Głowacki“.

Nielen my máme svoje legendy... Prečítajte si aj tie z iných krajín!

Ocland sa nachádza na južnej hranici tzv. Sikulskej oblasti (Székelyföld), na sever od obce sa začína historická saská zem. Sikulovia sú dodnes presvedčení o tom, že sú potomkami kráľa Hunov –Attylu . Po panovníkovej smrti jeho mladší syn Csaba prešiel z Panónie do Sedmohradska. Podľa miestnej legendy sa v zrúcaninách hradu Kustaly stojacich neďaleko od Oclandu nachádza hrobka Attylovej milovanej ženy menom Rika alebo Réka.

Odkiaľ pochádza názov obce Cserépfalu? Z pomenovania cserep. Pred  mnohými, mnohými rokmi, keď na mieste dnešnej obce rástli iba husté lesy, prechádzal tadiaľ človek, ktorý niesol dvojitú hlinenú nádobu. V nádobke mal kúsok starého masla, masť a pagáč. Zrazu zakopol a spadol. Obsah nádoby sa vysypal na zem. Tam, kde spadli kúsky hrnca (cserép), vzniklo mesto Cserépfalu. Tam, kde sa roztiekla  masť (zsír), vznikol Zsérc. Pagáč sa zakotúľal  smerom k Bogácsu a pokazené maslo (rossz vaj), tam, kde dnes leží Noszvaj. Od tej chvíle štyri susediace obce nesú tieto názvy.       

O nás

Portál regio4trip.pl vznikol v rámci projektu „Vytváranie siete spolupráce medzi partnermi olkuského okresu a zahraničnými partnermi: obcou Batiz...

Kliknite pre viac informácií
Contact
e-mail:lgd@nadbialaprzemsza.org.pl
tel. +48 32 724 25 23
Kliknite pre viac informácií
Zaregistrujte sa ako affiliate

Pozývame všetky zainteresované

Zaregistrujte sa ako partner
Prajeme pekný deň :)
Tím Regio4Trip